Deň: 30. augusta 2017

Svedectvo

Možno to poznáte aj vy. Všetci okolo vás sú vo vytržení, chvália Boha, dotýka sa ich Duch Svätý, uzdravujú sa… A vy necítite nič. Vnímate tú skvelú atmosféru, keď sa Boží Duch vznáša nad veľkým stanom na Novom svitaní, ale v tej chvíli sa akosi necítite byť súčasťou toho diania, je to mimo vás. Ja mám také šťastie, že zakaždým vedľa mňa niekto spočinie. Naposledy ma to už tak zamrzelo a ozvala sa závisť: „Pane, prečo obdarúvaš vždy len tých druhých a ja odchádzam naprázdno?“ Boh nás niekedy nechá dlho čakať, kým dostaneme odpoveď na naše otázky, no na túto bolestnú vnútornú výčitku som dostala odpoveď dosť rýchlo…

Keď sme prichádzali v piatok večer (14. 7. 2017) na Nové svitanie, po lúke sa rozliehal Petin spev: „Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že zo mňa niečo nádherné vytvoríš.“ Táto pieseň sa hneď dotkla môjho srdca a počas celej konferencie ma sprevádzala. Keď sme v stredu poobede odchádzali domov, spoločne sme si ju spievali celá rodinka v aute. O dva dni okolo šiestej ráno som sa prudko zobudila na svoju nočnú moru, ktorá ma trápila mnoho rokov. Opakovane sa mi snívalo o zrade a nevere mojich blízkych priateľov, zakaždým tento sen bolestne rozjatril staré rany a vždy nanovo som musela prežívať zápas o odpustenie týmto ľuďom. V to ráno som sa modlila, aby som už dokázala úplne odpustiť, aby ma Boh uzdravil z tejto rany. V duchu mi začalo znieť: „ Na svoje sily sa nespolieham, môj život je v rukách nebies Tvorcu a Pána… Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že zo mňa niečo nádherné vytvoríš… Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že vo mne toto zranenie uzdravíš…“ Tento vnútorný spev prinášal úľavu a silu. Vtom začali zvolávať zvony z neďalekého kostola na rannú svätú omšu.
Ticho som vstala, rýchlo som sa umyla, obliekla a bežala do kostola. Prišla som páve na začiatok. Sviatok mal svätý Vavrinec z Brindisi. Všetky modlitby, prosby, slová pána farára mi prehovárali do srdca a ja som prežívala hlboký pokoj, schopnosť skutočne odpustiť svojim blízkym, uzdravenie, vďačnosť, dotyk Boží.

Vtedy som si uvedomila, že sa niečo také v mojom živote už stalo viackrát, že Boh ku mne prišiel skoro ráno, keď ostatní ešte spali, v tichu a v samote. Rozpomenula som sa na svoju výčitku Bohu, prečo sa ma nedotýka na programoch na Novom svitaní. Dostala som jasnú odpoveď, že On si ma nájde, keď On bude chcieť, keď to bude pre mňa najlepšie, v mojom prípade ráno, v tichu, v samote. Príde s uzdravením, s pohladením, so svojím pokojom a láskou. Tak, ako sa to stalo aj na Novom svitaní v roku 2014, keď sme prišli na túto konferenciu prvýkrát. Tiež skoro ráno, deti ešte spali, všade ticho, pokoj… Niekto sa ma dotkol ľavého ramena, hneď som sa zobudila, myslela som si, že niektoré z detí niečo chce, ale ony tvrdo spali. Vtom sa ma niekto znova dotkol a ešte tretí raz, akoby mi vtlačil prst do ramena. Nechápala som, čo to je, žeby Boží dotyk? Premýšľala som o tom celý deň a postupne som si začala uvedomovať, že ma vôbec nebolí ľavé rameno, ktoré ma trápilo už dlhšiu dobu. Takže predsa, bol to Boží prst, čo sa ma trikrát dotkol a uzdravil moje boľavé rameno! O tomto telesnom uzdravení som povedala len svojim najbližším a po rokoch upadlo do zabudnutia. Odpusť mi, Bože, moju zábudlivosť a nevďačnosť. Teraz to chcem napraviť a ohlásiť zo striech, že si dobrý, verný, že konáš, aj keď to práve necítime, že nás miluješ, že si stále snami a máš pre každého pripravené to najlepšie, že sa oplatí dôverovať Pánovi celým svojím srdcom, trpezlivo čakať, nespoliehať sa na svoj um, ale úplne a vo všetkom sa spoľahnúť na Boha.

L. M. A.