Svedectvo Ľudmily
Od admin v Svedectvá dňa 1. apríla 2017
DESATORO VÝHOVORIEK alebo PREČO NEPRÍSŤ
- Nemám rada slovo konferencia a na žiadnej som ešte nebola.
- Nemám s kým ísť.
- Hlásili búrky.
- Hoci mám nový stan, neviem, čo vydrží.
- Neviem, ako z neho vôbec vyleziem, lebo bez opory sa sama nepostavím.
- Štyri dni len tak niekde presedieť je pre mňa zabitý čas.
- Môže to niekto nahrať a ja si to doma pri žehlení alebo varení pustím.
- Nepoznám program, no zrejme tam budú aj uzdravenia a milosti. Ja sa cítim zdravá a už nič nepotrebujem. Ak je Boh spravodlivý, tak obdarí milosťami a zdravím tých ostatných. Mňa sa to netýka.
- Prvý deň aj tak nestíham.
- Aj keď netrpím núdzou, peniaze viem zužitkovať lepšie. (Za túto poslednú myšlienku sa hanbím najviac. To, čo tam duša zažila, sa peniazmi zaplatiť nedá.)
JEDINÝ DÔVOD ÍSŤ
Túžba vidieť človeka, ktorý sa dotkol duše mojej dcéry. Nič viac.
SAMOTA
Každý tu niekoho má, iba ja nie. Nechápem, čo tu vlastne robím – opustená medzi ľuďmi. Mala by som odísť. Nepatrím sem. Čo ma tu drží, sú chvály, prednášky a adorácie, pri ktorých zabúdam na okolitý svet a starosti. V Božej prítomnosti sa cítim ako rozpadajúca sa hlina v rukách Pána. Možno raz svojou nekonečnou trpezlivosťou vymodeluje zo mňa nádobu, z ktorej budú piť iní. Zatiaľ som ako novorodenec, ktorého matka miluje nekonečnou láskou, aj keď si od nej iba berie. Verí, že z neho raz niečo bude.
Rozhodla som sa vydržať do konca. Povyberala som vodu zo stanu, vyžmýkala ponožky a túžim sa aspoň raz osprchnúť a prezliecť sa do niečoho suchého, čo este suché zostalo. Organizátori sú veľmi milí a ochotní pomôcť.
STAROSŤ ZMIERENIA
Za pokánie dostávam niekoho objať. Radšej by som sa pomodlila všetky ružence, ako pristúpila k niekomu a z ničoho nič ho objala. Dokonca to nedokážem ani doma. Mama nemala pri toľkých deťoch čas ani na pohladenie a nepamätám sa ani na otca, že by ma bol objal, aj keď si myslím, že ma mal veľmi rád. Moje zábrany sa mi nedarí skryť. Inak by si niektorí nepýtali dovolenie na túto, pre niekoho každodennú, samozrejmosť.
Začínam hľadať vhodný objekt môjho pokánia. Najprv vylúčim mužov. Prinajlepšom si dotyčný bude myslieť, že som nymfomanka, prinajhoršom hrozí, že v blízkosti bude jeho manželka a ja si to odnesiem aj s fyzickými zraneniami. Postupne vylučujem aj ženy, ktoré by zrejme spochybnili moju sexuálnu orientáciu. Zostávajú deti. Neviem však odhadnúť reakciu rodičov pri pohľade na ich plačúce dieťa v náručí cudzej ženy.
Som v neriešiteľnej situácii, ale Boh ma v tom nenecháva samú. Ukazuje mi mladé páry, ktoré sa pri stretnutí objímu. Rehoľná sestrička pristupuje ku kňazom, ktorí práve prišli. Podáva im ruku a objíme ich. Boh mi otočí hlavu ku kľačiacej mamičke, ku ktorej pribehne asi 2-ročné dieťa, hodí sa zozadu na ňu a objíme ju. Otec drží v náručí syna, ktorý ho tiež podvedome objíma. Ako by mi Pán hovoril: „Pozri! Vôbec to nie je ťažké. Toto dieťa nerozmýšľa nad tým, že by teraz malo zdvihnúť pravú ruku a položiť ju na ľavé rameno otca, potom ľavú ruku… Nemusí sa to učiť. Vychádza to z vnútra, nie z rozumu. Netrápi sa ani nad tým, či bude prijaté alebo odmietnuté.”
Pristupujem k dvom rehoľným sestričkám: „Prepáčte, že vás vyrušujem, ale mám taký problém. Dostala som za pokánie niekoho objať.” Rozosmiala som ich. Pýtajú sa na dotyčného kňaza. Chcú mu navrhnúť, aby takéto pokánia udeľoval častejšie. Vraj je to veľmi pekné a milé.
BOŽIA MILOSŤ
Začína pôsobiť. Akoby všetky mamy boli mamkami všetkých detí. Už nie som sama, ale v jednej veľkej rodine. Ďakujem, Pane!
UTRPENIE
Tu sa mi aj s odstupom času pokračuje veľmi ťažko. Slzy mi stekajú po tvári:
Aj keď som si bola vedomá toho, že Ježiš trpel od chvíle, kedy sa potil krvou v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie v Golgote, myslela som si, že v tej záhrade to nebolo až také strašné oproti tomu, čo nasledovalo. Veď ho ešte nebičovali ani nepribíjali na kríž. Bol sám. Nikto ho ešte neopľúval ani neponižoval. Možno bola tichá, príjemná noc. Ale Pán ma vyvádza z omylu. Čas prestal existovať. Ukazuje mi časť svojho utrpenia na kňazovi, ktorý kľačí a modlí sa. Možno aj jemu zlý nahovára, že jeho obeta je zbytočná. Je sám, osamelý. Veď všetci ešte spíme, aj keď s otvorenými očami. Aj napriek tomu otec Mikuláš odovzdane prijíma telesnú aj duševnú bolesť za nás všetkých, ktorí sme tam.
Po dvoch hodinách ho dvíhajú zo zeme. Utiera si slzy a stekajúci pot. Akú obrovskú bolesť musel prežiť Ježiš za živých, mŕtvych, aj za tých, čo sa ešte len narodia. Za celý svet aj dnes. Aký veľký omyl z mojej strany. Odpusť mi, Pane!
JEŽIŠ KRISTUS
Vzal do náručia moju ubolenú dušu, mňa, čo som si vždy všetko vedela logicky a realisticky vysvetliť, dokonca aj jeho milosti. Teraz znovu lieči moje rany. Nakoniec ma „pomojká” a mňa obleje neopísateľný pocit.
Kedysi som si bola istá, že ma Boh prehliada, lebo som nebola dostatočne dobrá na to, aby mal zo mňa radosť, a nebola som ani dostatočne zlá, aby ma túžil zachrániť. Taká nijaká.
Presvedčil ma však, že tu nie som náhodou. Celý čas ma sprevádzal, kým som neuverila, že v jeho očiach som rovnako dôležitá ako ostatní. Ale že sa za nás obetuje nielen on, ale aj kňazi. Chvála Ti, Pane!
BOŽIE KRÁĽOVSTVO
Na tomto mieste som si uvedomila oddeliteľnosť duše od tela a pochopila hĺbku slov „Nielen chlebom je človek živý.” Už pár dní nepociťujem potrebu jesť, hoci jedlo milujem, čo je na mne vidieť. Niekedy som mávala výčitky, že na jedlo myslím viac než na Boha. Spím málo, pričom nie som unavená. Pán ma naplnil pokojom, ktorý nemá nič spoločné s tým svetským. Je mi tak „nebesky”. Aké krásne to musí byť tam hore! Prosím, Pane, priveď nás do svojho Kráľovstva!
ZVEDAVOSŤ
Túto ľudskú vlastnosť Boh využil na to, aby sa oslávil. Sláva Ti, Pane!
NOVÉ SVITANIE
A tak, ak nájdete aspoň jeden dôvod na to, aby ste sa na budúci rok zúčastnili tejto konferencie, spravte to! Kňazi, prednášatelia, modlitebné skupiny a dobrovoľníci sa obetujú za vás. Spravte aj vy niečo pre spásu svojej duše!
Ja už teraz viem, že neprídem, lebo…, pretože…, a ešte som zabudla… Ale ak tam predsa len uvidíte osamelú dušu, prosím, objímte ju aspoň pohľadom.
Ľudmila