Moje dojmy z konferencie boli naozaj milé, veľké a zároveň dojímavé . Je ťažko vyjadriť slovami to, čo je pre každého jedinečné.
Zažila som reálne dotyk božieho milosrdenstva vo svätej spovedi v pokore a skromnosti pred jeho spravodlivosťou. Bola to iná sv. spoveď ako všetky ostatné doteraz. S dôverou som zverila kňazovi celý svoj život so všetkým čím som sa voči Božej láske prehrešila a Boh ma prijal do svojho náručia cez láskavé slová odpustenia.
Mám stále pred sebou slová : Boh si Ťa stvoril pre seba, ktoré odzneli z úst spovedníka …….. ostalo to v mojom srdci ako pečať ako niečo skutočné v každodennosti môjho života.

Bolo toho oveľa viac, ale to bolo pre mňa podstatné !!!!!

S úctou a vďaku v srdci spomínam a prežívam v duchu tieto chvíle.

Katarína

Svedectvo

Možno to poznáte aj vy. Všetci okolo vás sú vo vytržení, chvália Boha, dotýka sa ich Duch Svätý, uzdravujú sa… A vy necítite nič. Vnímate tú skvelú atmosféru, keď sa Boží Duch vznáša nad veľkým stanom na Novom svitaní, ale v tej chvíli sa akosi necítite byť súčasťou toho diania, je to mimo vás. Ja mám také šťastie, že zakaždým vedľa mňa niekto spočinie. Naposledy ma to už tak zamrzelo a ozvala sa závisť: „Pane, prečo obdarúvaš vždy len tých druhých a ja odchádzam naprázdno?“ Boh nás niekedy nechá dlho čakať, kým dostaneme odpoveď na naše otázky, no na túto bolestnú vnútornú výčitku som dostala odpoveď dosť rýchlo…

Keď sme prichádzali v piatok večer (14. 7. 2017) na Nové svitanie, po lúke sa rozliehal Petin spev: „Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že zo mňa niečo nádherné vytvoríš.“ Táto pieseň sa hneď dotkla môjho srdca a počas celej konferencie ma sprevádzala. Keď sme v stredu poobede odchádzali domov, spoločne sme si ju spievali celá rodinka v aute. O dva dni okolo šiestej ráno som sa prudko zobudila na svoju nočnú moru, ktorá ma trápila mnoho rokov. Opakovane sa mi snívalo o zrade a nevere mojich blízkych priateľov, zakaždým tento sen bolestne rozjatril staré rany a vždy nanovo som musela prežívať zápas o odpustenie týmto ľuďom. V to ráno som sa modlila, aby som už dokázala úplne odpustiť, aby ma Boh uzdravil z tejto rany. V duchu mi začalo znieť: „ Na svoje sily sa nespolieham, môj život je v rukách nebies Tvorcu a Pána… Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že zo mňa niečo nádherné vytvoríš… Len tebe Pán sa dávam, s vierou, že vo mne toto zranenie uzdravíš…“ Tento vnútorný spev prinášal úľavu a silu. Vtom začali zvolávať zvony z neďalekého kostola na rannú svätú omšu.
Ticho som vstala, rýchlo som sa umyla, obliekla a bežala do kostola. Prišla som páve na začiatok. Sviatok mal svätý Vavrinec z Brindisi. Všetky modlitby, prosby, slová pána farára mi prehovárali do srdca a ja som prežívala hlboký pokoj, schopnosť skutočne odpustiť svojim blízkym, uzdravenie, vďačnosť, dotyk Boží.

Vtedy som si uvedomila, že sa niečo také v mojom živote už stalo viackrát, že Boh ku mne prišiel skoro ráno, keď ostatní ešte spali, v tichu a v samote. Rozpomenula som sa na svoju výčitku Bohu, prečo sa ma nedotýka na programoch na Novom svitaní. Dostala som jasnú odpoveď, že On si ma nájde, keď On bude chcieť, keď to bude pre mňa najlepšie, v mojom prípade ráno, v tichu, v samote. Príde s uzdravením, s pohladením, so svojím pokojom a láskou. Tak, ako sa to stalo aj na Novom svitaní v roku 2014, keď sme prišli na túto konferenciu prvýkrát. Tiež skoro ráno, deti ešte spali, všade ticho, pokoj… Niekto sa ma dotkol ľavého ramena, hneď som sa zobudila, myslela som si, že niektoré z detí niečo chce, ale ony tvrdo spali. Vtom sa ma niekto znova dotkol a ešte tretí raz, akoby mi vtlačil prst do ramena. Nechápala som, čo to je, žeby Boží dotyk? Premýšľala som o tom celý deň a postupne som si začala uvedomovať, že ma vôbec nebolí ľavé rameno, ktoré ma trápilo už dlhšiu dobu. Takže predsa, bol to Boží prst, čo sa ma trikrát dotkol a uzdravil moje boľavé rameno! O tomto telesnom uzdravení som povedala len svojim najbližším a po rokoch upadlo do zabudnutia. Odpusť mi, Bože, moju zábudlivosť a nevďačnosť. Teraz to chcem napraviť a ohlásiť zo striech, že si dobrý, verný, že konáš, aj keď to práve necítime, že nás miluješ, že si stále snami a máš pre každého pripravené to najlepšie, že sa oplatí dôverovať Pánovi celým svojím srdcom, trpezlivo čakať, nespoliehať sa na svoj um, ale úplne a vo všetkom sa spoľahnúť na Boha.

L. M. A.

DESATORO VÝHOVORIEK alebo PREČO NEPRÍSŤ

1. Nemám rada slovo konferencia a na žiadnej som ešte nebola.
2. Nemám s kým ísť.
3. Hlásili búrky.
4. Hoci mám nový stan, neviem, čo vydrží.
5. Neviem, ako z neho vôbec vyleziem, lebo bez opory sa sama nepostavím.
6. Štyri dni len tak niekde presedieť je pre mňa zabitý čas.
7. Môže to niekto nahrať a ja si to doma pri žehlení alebo varení pustím.
8. Nepoznám program, no zrejme tam budú aj uzdravenia a milosti. Ja sa cítim zdravá a už nič nepotrebujem. Ak je Boh spravodlivý, tak obdarí milosťami a zdravím tých ostatných. Mňa sa to netýka.
9. Prvý deň aj tak nestíham.
10. Aj keď netrpím núdzou, peniaze viem zužitkovať lepšie. (Za túto poslednú myšlienku sa hanbím najviac. To, čo tam duša zažila, sa peniazmi zaplatiť nedá.)

JEDINÝ DÔVOD ÍSŤ
Túžba vidieť človeka, ktorý sa dotkol duše mojej dcéry. Nič viac.

SAMOTA
Každý tu niekoho má, iba ja nie. Nechápem, čo tu vlastne robím – opustená medzi ľuďmi. Mala by som odísť. Nepatrím sem. Čo ma tu drží, sú chvály, prednášky a adorácie, pri ktorých zabúdam na okolitý svet a starosti. V Božej prítomnosti sa cítim ako rozpadajúca sa hlina v rukách Pána. Možno raz svojou nekonečnou trpezlivosťou vymodeluje zo mňa nádobu, z ktorej budú piť iní. Zatiaľ som ako novorodenec, ktorého matka miluje nekonečnou láskou, aj keď si od nej iba berie. Verí, že z neho raz niečo bude.
Rozhodla som sa vydržať do konca. Povyberala som vodu zo stanu, vyžmýkala ponožky a túžim sa aspoň raz osprchnúť a prezliecť sa do niečoho suchého, čo este suché zostalo. Organizátori sú veľmi milí a ochotní pomôcť.

STAROSŤ ZMIERENIA
Za pokánie dostávam niekoho objať. Radšej by som sa pomodlila všetky ružence, ako pristúpila k niekomu a z ničoho nič ho objala. Dokonca to nedokážem ani doma. Mama nemala pri toľkých deťoch čas ani na pohladenie a nepamätám sa ani na otca, že by ma bol objal, aj keď si myslím, že ma mal veľmi rád. Moje zábrany sa mi nedarí skryť. Inak by si niektorí nepýtali dovolenie na túto, pre niekoho každodennú, samozrejmosť.

Začínam hľadať vhodný objekt môjho pokánia. Najprv vylúčim mužov. Prinajlepšom si dotyčný bude myslieť, že som nymfomanka, prinajhoršom hrozí, že v blízkosti bude jeho manželka a ja si to odnesiem aj s fyzickými zraneniami. Postupne vylučujem aj ženy, ktoré by zrejme spochybnili moju sexuálnu orientáciu. Zostávajú deti. Neviem však odhadnúť reakciu rodičov pri pohľade na ich plačúce dieťa v náručí cudzej ženy.

Som v neriešiteľnej situácii, ale Boh ma v tom nenecháva samú. Ukazuje mi mladé páry, ktoré sa pri stretnutí objímu. Rehoľná sestrička pristupuje ku kňazom, ktorí práve prišli. Podáva im ruku a objíme ich. Boh mi otočí hlavu ku kľačiacej mamičke, ku ktorej pribehne asi 2-ročné dieťa, hodí sa zozadu na ňu a objíme ju. Otec drží v náručí syna, ktorý ho tiež podvedome objíma. Ako by mi Pán hovoril: „Pozri! Vôbec to nie je ťažké. Toto dieťa nerozmýšľa nad tým, že by teraz malo zdvihnúť pravú ruku a položiť ju na ľavé rameno otca, potom ľavú ruku… Nemusí sa to učiť. Vychádza to z vnútra, nie z rozumu. Netrápi sa ani nad tým, či bude prijaté alebo odmietnuté.”

Pristupujem k dvom rehoľným sestričkám: „Prepáčte, že vás vyrušujem, ale mám taký problém. Dostala som za pokánie niekoho objať.” Rozosmiala som ich. Pýtajú sa na dotyčného kňaza. Chcú mu navrhnúť, aby takéto pokánia udeľoval častejšie. Vraj je to veľmi pekné a milé.

BOŽIA MILOSŤ
Začína pôsobiť. Akoby všetky mamy boli mamkami všetkých detí. Už nie som sama, ale v jednej veľkej rodine. Ďakujem, Pane!

UTRPENIE
Tu sa mi aj s odstupom času pokračuje veľmi ťažko. Slzy mi stekajú po tvári:
Aj keď som si bola vedomá toho, že Ježiš trpel od chvíle, kedy sa potil krvou v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie v Golgote, myslela som si, že v tej záhrade to nebolo až také strašné oproti tomu, čo nasledovalo. Veď ho ešte nebičovali ani nepribíjali na kríž. Bol sám. Nikto ho ešte neopľúval ani neponižoval. Možno bola tichá, príjemná noc. Ale Pán ma vyvádza z omylu. Čas prestal existovať. Ukazuje mi časť svojho utrpenia na kňazovi, ktorý kľačí a modlí sa. Možno aj jemu zlý nahovára, že jeho obeta je zbytočná. Je sám, osamelý. Veď všetci ešte spíme, aj keď s otvorenými očami. Aj napriek tomu otec Mikuláš odovzdane prijíma telesnú aj duševnú bolesť za nás všetkých, ktorí sme tam.
Po dvoch hodinách ho dvíhajú zo zeme. Utiera si slzy a stekajúci pot. Akú obrovskú bolesť musel prežiť Ježiš za živých, mŕtvych, aj za tých, čo sa ešte len narodia. Za celý svet aj dnes. Aký veľký omyl z mojej strany. Odpusť mi, Pane!

JEŽIŠ KRISTUS
Vzal do náručia moju ubolenú dušu, mňa, čo som si vždy všetko vedela logicky a realisticky vysvetliť, dokonca aj jeho milosti. Teraz znovu lieči moje rany. Nakoniec ma „pomojká” a mňa obleje neopísateľný pocit.

Kedysi som si bola istá, že ma Boh prehliada, lebo som nebola dostatočne dobrá na to, aby mal zo mňa radosť, a nebola som ani dostatočne zlá, aby ma túžil zachrániť. Taká nijaká.
Presvedčil ma však, že tu nie som náhodou. Celý čas ma sprevádzal, kým som neuverila, že v jeho očiach som rovnako dôležitá ako ostatní. Ale že sa za nás obetuje nielen on, ale aj kňazi. Chvála Ti, Pane!

BOŽIE KRÁĽOVSTVO
Na tomto mieste som si uvedomila oddeliteľnosť duše od tela a pochopila hĺbku slov „Nielen chlebom je človek živý.” Už pár dní nepociťujem potrebu jesť, hoci jedlo milujem, čo je na mne vidieť. Niekedy som mávala výčitky, že na jedlo myslím viac než na Boha. Spím málo, pričom nie som unavená. Pán ma naplnil pokojom, ktorý nemá nič spoločné s tým svetským. Je mi tak „nebesky”. Aké krásne to musí byť tam hore! Prosím, Pane, priveď nás do svojho Kráľovstva!

ZVEDAVOSŤ
Túto ľudskú vlastnosť Boh využil na to, aby sa oslávil. Sláva Ti, Pane!

NOVÉ SVITANIE
A tak, ak nájdete aspoň jeden dôvod na to, aby ste sa na budúci rok zúčastnili tejto konferencie, spravte to! Kňazi, prednášatelia, modlitebné skupiny a dobrovoľníci sa obetujú za vás. Spravte aj vy niečo pre spásu svojej duše!

Ja už teraz viem, že neprídem, lebo…, pretože…, a ešte som zabudla… Ale ak tam predsa len uvidíte osamelú dušu, prosím, objímte ju aspoň pohľadom.

Ľudmila

Pred ťarchou a zhonom sveta,
Čo nedovolí mi viac lietať,
Utekám na miesto neznáme,
Že vraj tam niečo „nové“ nastane.
Tak zvedavá a s veľkou dôverou,
Prichádzam na Skalku nad Váhom.
Kaplnka malá, skala s kláštorom,
Dýchajú vierou, láskou, nádejou,
Že po stáročiach silnej modlitby,
Svet zas premení sa na dobrý.

Tu pod ťarchou svetských starostí,
Padám na kolená k Sviatosti.
Všetko čo mám k Tvojím nohám skladám,
Len Tebe to patrí, od Teba to mám.
Svoj pohľad dvíham do neba,
Prichádzam k Tebe,
Viem viac mi netreba.

Tak skončí každé trápenie,
Keď v pokore hľadám zmierenie.
Pod vplyvom veľkej milosti,
V srdci sa pokoj rozhostí.
Tvár máčajú mi slzy radosti,
To pocit Božej blízkosti.
Stres topí sa v Tvojej dobrote,
Ja rozplývam sa v jednote,
Keď s tónmi flauty spievam si,
Ó Bože, tak nádherný ty si!

Nebo sa trhá, vonku leje,
To bázeň, to zima srdce chveje,
Prúd Božej milosti a nádeje,
Hojne sa na nás vyleje.

Vďaka Ti Bože na výsosti
Za tieto krásne udalosti,
Chvála Ti Pane láskavý,
Za tých čo plní odvahy,
Počúvli Tvoje vnuknutie,
A stalo sa toto stretnutie.

Prosím Ťa Bože úprimne,
Na tých, čo v jeho vzniknutie
Vložili svoje snaženie,
Nech milosť Tvoja spočinie.

Keď neskôr emócia pominie,
Daj nech rozhodnutie pevné je,
Niesť všetkým Tvoje znamenie,
Čo prináša svetu spasenie.
A keď rok sa opäť pominie,
Nastane Nové svitanie.

Už 5 rokov sa liečim na coxartrózu.

V poslednej dobe sa mi zdravotný stav zhoršil natoľko, že som nemohla prejsť peši ani 20 minút do práce. V práci, doma, na záhrade som sa ešte dokázala pohybovať, ale rovná chôdza mi robila problémy. Dokonca som si kúpila skladaciu barličku. Z toho dôvodu som bola nútená začať chodiť do práce autom.

19.6.2014 – štvrtok – (sv. Božieho tela a krvi JK) som požiadala ortopéda u ktorého sa liečim, aby mi dal doporučenie na operáciu bedrového kĺbu – endoprotézu, že už nemôžem vydržať bolesti.

Po RTG vyšetrení mi lekár povedal, že niečo na snímku mám, že to musí konzultovať s röntgenológom, a vo FN. Keď som sa spýtala, že čo tam je – tak povedal, že nejaký výrastok na krčku stehennej kosti.

24.6.2014 – utorok – (sv. Jána) som sa dozvedela, že podľa popisu röntgenológa mám nález – (Nehomogénna opacita priemeru 19 mm prítomná mediálne od troch. minor fem. Dx. Tumoroidná lézia v mäkkých tkanivách. Dop. Doplniť CT ev, MR kran. ½ stehna.) – 19 mm tumoroidná lézia

30.6.2014 a 1.7.2014 – pondelok + utorok – som sa popoludní zúčastnila modlitieb za uzdravenie na Konferencii Nového svitania pod Skalkou v Trenčíne.

Na ďalší deň

2.7.2014 – streda – 14. deň – som bola na MRI vyšetrení, kde v popise je uvedené – bez dôkazu TU lézie.

V popise na MRI mi zostala coxartróza gr. II/III, ale silné bolesti na 80% okamžite ustúpili, aj keď slabšie bolesti a krivkanie, prislúchajúce coxartróze pretrvávajú.

Odborné nálezy som konzultovala so štyrmi kresťanskými lekármi – zázraky sa dejú…

O akcii Nového svitania som sa dozvedela náhodou, aj keď verím, že náhody neexistujú… vždy sme tam, kde nás pozve Pán!

Na MZU som sa zúčastňovala aj v minulosti. Keď som mala 44-48 rokov som bola uzdravená z iných vážnych zdravotných problémov. Vždy som verila a dúfala v uzdravujúcu moc Ježiša Krista, ďakujem Ti Pane, že ma miluješ a uzdravuješ, a že je to Tvoja vôľa!

Tento raz som už nepanikárila, bola som ochotná prijať akúkoľvek diagnózu, veď mám už svoj vek, no cítila som úžasný pokoj a odovzdanie do Božej vôle, a to bolo veľmi dobré… pre mimoriadne rýchle uzdravenie!

Chválim Pána, lebo je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky. Ďakujem Ti Pane, že ma miluješ a uzdravuješ. Dôverujem Ti, a odovzdávam svoj život.

Dagmar z Trenčína